TRIESKATE DVERAMI "NAVŽDY"?

Ten čas je už preč ... ale ak to potrebujete robiť, robte to ... lebo inak sa vám nedá ... Keď nevieme vyjadriť pravdivo a naplno seba, hovoriť druhému o sebe, o tom, čo prežívame, čo a ako nás bolí, TAK TRESNEME DVERAMI. Prípadne NAVŽDY. Občas je to jediný spôsob, ako vymedziť svoje hranice. Lebo inak nevieme.

Je veľkou silou a odvahou vyjadriť seba. Zraniteľnosť je však v našom časopriestore stále vnímaná viac ako slabosť ...

Viete si predstaviť, že hovoríte takéto vety?

- "Cítim sa zradená ... "
- "Mám strach, že ma nemáš rád/a ..."
- "Necítim sa byť tebou prijímaná ..."
- "V tvojej prítomnosti sa necítim dobre ... moje telo protestuje .. klesá mi energia ..."

Nemusíte hovoriť tieto vety druhému človeku ... Povedzte ich sebe ... ako uvedomenie pre seba ... Týkajú sa vás ... a na základe ich uvedomenia sa môžete zariadiť ... Bez znevažovania toho druhého ... bez toho, že by ste na neho útočili ... 
Uvedomením prijímam ten pocit ... dostávam ho do vedomia ... už nie je utajený, vláčiaci ... presne hovorí o tom,

ČO POTREBUJEM DAŤ SEBE.

Ten druhý je ako zrkadlo v Matrixe, do ktorého ste práve ponorili prst ...

Preukážme dosť láskavosti sami sebe ... a sami sebe dovoľme vnímať svoju zraniteľnosť ... Ak na nás záleží i tomu druhému, bude jej chcieť načúvať ... a my budeme načúvať tej jeho ... Ak nezáleží, voľba je v nás. Môžeme tresnúť dverami. Alebo aj nie. Všetko pokračuje ... život ukazuje, ako sa ľudia vracajú do príbehov späť, aby doriešili nedoriešené. Nič netreba tlačiť ... len rešpektovať prúd. I prúd vzťahov ...

V tom rešpekte je neskutočná SLOBODA.

Trieskate dverami "navždy"?

17.5.2014

.

(c): Uvedený text je možné šíriť v neskrátenej podobe len s uvedením plného mena autora a odkazu na stránku na nekomerčné účely. 

Pridať komentár

Prehľad komentárov

  • Jasné, že som tresla dverami! Poriadne, temperamentne.

    8.7.2017 15:48:12 | Jarmila Semanová

    Navždy som dostala príučku, tak to nazval. Od vtedy už dverami netrieskam.
    Presne takto to fungovalo aj v primárnej rodine: moja akcia, následne bitka, trest hmotný, hmatateľný na mojom tele, potom aj emocionálny. Jasné ako facka. Čin a výprask.
    Predtým som skúšala aj hovoriť, no on nepočúval. Nevnímal a ani netúžil počuť odo mňa čokoľvek. Nie, nekladiem to na plecia iba jemu. Možno som hovorila na začiatku až príliš.
    Možno som tiež tlačila, pokúšala sa zmeniť to, čo sa mi nepáčilo - hej, aj jeho. Nečudo, že sa stiahol. Dal mi tak priestor na sebaspoznávanie, na otázky o zmysle a pravom význame mojich slov, činov, postojov.

    Odpovedať

inPage - webové stránky s AI, doména a webhosting