Od druhého prišlo pochopenie. Z ničoho ma nepodozrieval. Proste prijal fakt, že som sa pomýlila. Že som nemala zlý úmysel. Len sa pomýlila. Nevyvodzoval žiadne neprimerané závery. Len to prijal. Bez posudzovania prijal moju nedokonalosť.

V prvom prípade sa dvere zabuchli.
V druhom ostali otvorené ... a v nich svetlo ... a pokoj.

Stále hovorím, že ma tam Hore majú radi.
Pretože reakcia toho druhého človeka bola ako korektívna skúsenosť.
S kým naďalej spolupracovať ... a s kým nie.

Budete stáť pod odkvapom a donekonečna nechávať na svoju hlavu kvapkať studenú vodu?
Alebo zvolíte slnko, ktoré občas zatieni mrak, ale vy viete, že ten strieborný okraj mračna tam vždy je? A čaká na vykuknutie? 

Každý, naozaj každý potrebuje šance byť aj nedokonalým, opravovať svoje chyby a stále byť vnímaný ako ten, kto je dôveryhodný. 

Zvlášť, ak nejde o život.

.