Sladká moc posudzovania
Susedovi exekútorovi skoro zabehlo, keď ma dnes zbadal 
Z diaľky asi 50 metrov márne premýšľal, čo to mám na hlave 
.
Rozosmialo ma, vidiac jeho myšlienkové pochody, a to vrátilo do prítomnosti i jeho usmial sa a trafil do vlastných dverí
.
Vzápätí som stretla susedu, ktorá sa ma na jeseň láskavo snažila presvedčiť, že by som sa nemala zanedbávať (rozumej - mala by som si znova začať farbiť vlasy). Nedala som jej žiadnu šancu na komentáre. Usmiala som sa na ňu (bolo mi naozaj krásne, lebo svieti úžasné slnko, dejú sa zaujímavé veci a mám v sebe plno podnetov , pozdravila a odkráčala za svojim cieľom.
O 5 minút mi servírka v reštaurácii, kam som vošla dobre naladená a veselá, povedala, že vyzerám krásne
.
Už dávnejšie mi známa, ktorá vyštudovala psychológiu, povedala: "Na škole nás učili, že v staršom veku nosiť farby ako ružová, bledomodrá a podobne znamená, že ten človek má niečo nevysporiadané z detstva ... niečo v ňom ostalo infantilné ...".
Začala som sa smiať
Milujem, keď sú ľudia farební! Ženy, muži, deti ... v živote by ma nenapadlo spájať farby s infantilitou ... Naopak, teším sa, keď vidím ženu v seniorskom veku a je farebná ... ošatením, i žitím.
A je mi tiež jedno, ak niekto chodí v čiernej farbe, alebo sivej, hnedej ... je mi to jedno, ak je to jeho slobodná voľba. Nediktovaná, nenatláčaná ...
.
JE TO JEHO VEC!
.
Sladká moc posudzovania spočíva v obrovskom prívale energie, ktorú si ten, kto nás posudzuje, zabezpečí na náš úkor, ak mu to dovolíme.
.
AK MU TO DOVOLÍME!
.
Úradníčka v banke mi v novembri povedala: "Preboha, veď ste zostarli o 10 rokov!". Zasmiala som sa (a je fakt, že v tej chvíli kopírovala môj splihlý pocit - bola som unavená a necítila som sa najlepšie), ale naozaj ma pobavila ... lebo som videla, že sa v tej chvíli konfrontovala so svojim strachom zo starnutia ... a vypadlo zo mňa: "Lenže mňa konečne prestali baliť muži, ktorí sú odo mňa o 10 rokov mladší!" ... a začali sme sa smiať obe
.
V sobotu na seminári účastníčka hovorí: "A ja sa vám k niečomu priznám: mám na posteli veľa plyšákov. Mám ich rada a nedala by som ich ani za svet preč!" Táto krásna žena je dáma zo sveta, v ktorom by ste márne hľadali cit. Má ťažkú pozíciu a úžasné srdce. Som šťastná, že je tam, kde je. Je na tom mieste veľmi dôležitá.
O chvíľu sa priznala ďalšia ... tiež má plyšákov ... A ja sOm si spomenula na inú mladú ženu z iného seminára, ktorá je v práci za "chladnú a tvrdú manažerku". Ktorá dosahuje výsledky a je vysoko rešpektovaná. Pred seminárom si kúpila ručne šitú hračku - myšku ... veľmi zlatunkú túlivú hračku ... Proces na seminári bol občas naozaj silný ... a ja som videla, ako si tú hračku drží ... ako jej pomáha ... a moje srdce bolo veľmi pohnuté ...A tiež som sa podelila o to, že i môj syn si svojich plyšákov nedá ani za nič ... odkladáme ich pre jeho deti ... a ja ho za to nezahanbujem a neponižujem ... lebo, prečo aj?
PREČO STÁLE POTREBUJEME POSUDZOVAŤ SPRÁVNOSŤ VLASTNÉHO CÍTENIA?
.
uvedomte si túto vetu, ktorú často používate:
.
"Neviem, či to dobre cítim ..."
.
OMG OMG!!!!
.
Ak niečo cítim, je to tam! Cítim! Nie je to dobré, ani zlé ... proste to JE!
.
Módne polície
.
Fascinuje ma, akú moc majú v posudzovaní ... akú moc im ľudia pripisujú ... ako pristupujú na hru, že niekto má kompetenciu posúdiť, "čo je trendy a správne" a znevážiť, "čo trendy nie je" ... a privlastniť si energiu niekoho iného, kto sa v tej chvíli cíti zahanbený ...
.
Tie isté šaty, líčenie, topánky posúdia traja ľudia - ktorí sú samozvanými "arbitrami" - úplne rôzne ...
Sú arbitrami preto, lebo im to umožníme ... Lebo to akceptujeme.
.
Za
hanbiť nás môže len niekto, komu to dovolíme.
Znevážiť nás môže len niekto, komu to dovolíme.
Súdiť nás môže len niekto, komu to dovolíme.
.
Loptička moci je na našej strane ihriska.
Len si to neuvedomujeme.
.
Všímam si všímam:
.
ODSUDZUJEME VTEDY, KEĎ SAMI NEMÁME ODVAHU BYŤ SEBOU.
VYJADROVAŤ SEBA NAPLNO.
KEĎ SÚDIME SAMÝCH SEBA.
NEVERÍME V SEBA A SEBE.
ODSUDZUJEME TIEŽ VTEDY, KEĎ CHCEME DRUHÉHO ZATLAČIŤ DOLU A VZIAŤ SI (väčšinou nevedome) JEHO ENERGIU.
Tak sa povyšujeme.
.
Pamätám si toto moje uvedomenie. Bolo to už dávno.
Išlo v lete oproti mne mladé dievča s "hodne silnejšími nohami" a krátkou sukňou.
Prvá myšlienka, ktorá mnou prešla, bol stereotyp posudzovania, ktorý som si vzápätí u seba uvedomila. Ten myšlienkový stereotyp bol: "No tá ale vyzerá! ... ale keď som sa na ňu pozrela, ako žensky si pripadá ... ako si vykračuje ... aký má výraz v tvári ... môj pocit sa v sekunde zmenil ... zrazu som videla, že ona je šťastná ...
A začala som jej v duchu fandiť ...pretože TO JA by som si netrúfla dať si takú minisukňu ...pretože posudzujem svoje nohy!
.
A PREČO by som ju vlastne mala posudzovať?!?!?!
Pretože ju vidím INAK, ako vidí ona samu seba?
A čo je dôležitejšie?
Veď ona je šťastná! A slobodná ... A o to ide ... nie o to, ako ju vidím ja ...
.
Samozrejme, čo sa nestalo ... vídala som ju v tom týždni skoro každý deň Ako pripomienku na nový vzorec vnímania
Každý deň som sa na ňu žičlivo usmiala, až sme sa začali zdraviť
A potom som ju prestala stretávať
Úloha dokončená ...
.
Tak toľko dnešná správa zo sveta môjho vnútra.
Dovlnenia 
.
(c): Uvedený text je možné šíriť v neskrátenej podobe len s uvedením plného mena autora a odkazu na stránku na nekomerčné účely.