Prečo je odpúšťanie občas proces, a nie jednorazový akt

.
Jednorazovým aktom pochopenia a odpustenia sa zvyčajne stávajú situácie, kedy ten, komu bolo ublížené, pochopil podstatu krivdy, podstatu výzvy, svoju úlohu v nej, a dokráčal k poznaniu. 

.
Vtedy sa pozície vyrovnávajú a daný človek môže zistiť, že nie je čo a komu odpúšťať.

.
K jednorazovému aktu odpustenia ľahšie dokráčame pri niekom, kto je už od nás preč ... fyzicky, psychicky, priestorovo, dimenzionálne. Už nemá dosah na "ublíženie" ... už ho nemôže konať.

.
Ďaleko náročnejšia môže byť situácia, kedy ten, kto nesie výzvu k poznaniu - a najčastejšie sa v našom živote javí z nejakého dôvodu ako agresor (pretože je nositeľom psychického, fyzického alebo inak energetického násilia) - je stále v našej bezprostrednej blízkosti. 
V práci (bossing), doma (hysterická manipulatívna manželka, násilnícky manžel, drogovo závislý člen rodiny, dospelý zadĺžený potomok ...).

.
Vtedy sa ocitáme v epicentre toxicity ... stále v nových a nových podnetoch, ktoré nabúravajú rovnováhu, stabilitu, pokoj, radosť, zdravie ... 
A práve toto sú momenty, okamihy a dlhotrvajúce situácie, ktoré sú tou najväčšou výzvou na udržanie energie z dlhodobého hľadiska.




Tu "za pochodu" potrebujeme vedieť odčítať:

- čo sa deje NAOZAJ
- dávať hranice - stanovovať, čo áno a čo nie
- vnímať seba
- obnovovať svoju energiu
- dokázať odpovedať, nie reagovať (a tým generovať dookola ten istý scenár)
- navnímať poznania a vedieť, kedy nadobro zmeniť svoj život odpojením sa z toxického prostredia alebo od toxického človeka

.