Keď som bola malá, neskutočne ma dojímal príbeh o dedovej mise.
Dnes ho žijeme. je vo mne stále prítomný ... ak by ma náhodou zmohla nejaká netrpezlivosť ...

Vidím starkej priateľky ... už sú len dve. Jedna je celé dni sama. rezignovala na život, celý deň prespí v posteli, milosrdná pamäť prestala slúžiť a tak sa jej všetko zlieva. Už nie je sama so sebou. Má dospelého syna, v tom istom meste, ktorý má ale "veľa práce" ... takže je u jeho rodiny len v sobotu.
Druhá je v domove dôchodcov. Zvyknutá byť celý život sebestačná, ťažko prijíma túto zmenu. Opateru iných, nemohúcnosť ... žiaden čas iba pre ňu ...

Zabúdame, koľko času nám venovali, keď sme boli deti. Povýšime prácu a nedostatok času nad tretí groš. Sú často osamelí. So svojimi chorobami, strachom zo smrti, z umierania ... z prechodu inou bránou.

To najviac, čo môžeme pre nich urobiť, je UVEDOMOVAŤ SI SEBA v ich procese odchodu. Pretože iba v nevedomosti na nich zabúdame.
Ak si uvedomujeme seba, svoje pocity, cit k nim, emócie, myšlienky, pracujeme s nimi. Môžeme byť tými, kto im vráti lásku, podporu, starostlivosť, opateru ... a pomoc pri odchode. Najprv však potrebujeme chápať vlastný strach, výčitky, pocity viny a smútok.

Strach zo smrti je nedostatok viery. 
Vieru treba vrátiť späť.
Obnov svoju a venuješ pokoj človeku, ktorý je na odchode.
Nie je to Tvoja povinnosť. 
Iba možnosť vedomého človeka.

Láska je tou, ktorá pomáha odchodu blízkych.