Prehľad komentárov

• Nevyliečiteľné ochorenia

  8.7.2017 14:43:46 | Jarmila Semanová

  Od útleho detstva som prechádzala ťažkými bronchitídami, ktoré už počas prvého stupňa základnej školy naberali charakter astmy. Vtedy neboli u nás ešte dostupné inhalačné preparáty a na lieky, ktoré na uvoľnenie dýchania mi predpisovali, už môj organizmus vôbec nereagoval, resp. ovplyvňovali ma iba ich vedľajšie účinky. Mama s otcom chodili so mnou po rôznych nemocniciach, vybavovali mi liečenia. No aj tak dvojtýždňové dušnosti nasledovali jedna za druhou, kombinácia antibiotík pomohla so zápalom, no dýchanie sa nezlepšovalo. Mala som desať, keď hlavný primár detského oddelenia jednoducho mojej mame oznámil, že už niet lieku pre mňa, že žiaľ, pri najbližšej dušnosti môžem aj zomrieť. Bola som pri tom. Počula som to, no neznelo mi to nijak desivo, dokonca som sa ani nebála. Možno sa zľakla moja mama, neviem. Pre mňa to nebola horšia správa v porovnaní s tým, ako som sa s každým výdychom i nádychom trápila, priedušky som mávala v takom kŕči, že ich piskot bolo počuť naďaleko. Ďalšie kúpele, ďalšie liečenia, dokonca aj pobyty pri mori.
  Teraz urobím skok v čase. Mám 55 rokov a astma je už iba súčasťou mojej minulosti. Pritom ešte ako dospelá, už vydatá a ako mama vlastných detí, som mávala zase astmatické záchvaty. Po kratšej pauze sa mi vrátili s ešte väčšou silou, no tentokrát už kombinácie liekov v inhalačnej forme trochu zmiernili priebeh. No aj teraz sa lekári zastrájali, že to sa už musíte s tým zmieriť že prosto astma v tomto stredne ťažkom stupni je už nezvrátiteľná a budete ňou trpieť do konca vášho života. Aj keď si zdravotníkov vážim, v tomto sa pri mne pomýlili. Žijem a už viac ako 7 rokov aj celkom bez liekov, dýcham slobodne a tichúčko.

  Odpovedať