Osamelosť,  automatizmy,  a jedinečnosť sebavyjadrenia 

Už ako dieťa som veľmi senzitívne vnímala mieru spojenia nejakého človeka v mojej blízkosti so sebou. Deti majú absolútne spojenie so sebou. Až potiaľ, pokiaľ ich to "neodnaučíme". 

.

Miera spojenia so sebou sa prejavuje  jednoducho. 

.

Ľudia spojení so sebou nepoužívajú automatizmy. Autopilotné vzorce, mechanické spôsoby vyjadrovania a konania si uvedomujú a menia ich. (teraz sa prosím nezahanbite, dobre?, ak sa pri nejakom pristihnete ... to naozaj nie je ani náhodou cieľom tohto textu ...Cieľom je UVEDOMOVAŤ SI ... SEBA :-))

.

Dôveryhodnosť  a príťažlivosť sa zakladá na autenticite sebavyjadrenia!

.

Často počujem, že sme alebo nie sme dosť dobrí pre toho, či onoho ... riešime svoju sebahodnotu. Vo mne vždy vyvstane otázka, či ukazujeme seba naplno? Či vyjadrujeme seba? Čo myslíme, cítime? Kto sme?

Keď som bola malá, SILNO som vnímala:

- ako ľudia iným blahoželajú ..

- ako sa modlia ...

- ako (ne)vyjadrujú lásku

- ako sa zdravia ...

- ako sa zhovárajú ...

- ako sa objímajú ...

.

A ostalo mi to dodnes.

.

Frázy v myslení, prežívaní  a konaní nás odpájajú od seba!

BLAHOŽELANIA

Ku každému človeku pristupujem osobne ... NIKDY som nepoužila pri blahoželaní frázu ... ani ako dieťa. Už vtedy mi frázy prekážali ... vlastne nie frázy samotné ... ale ich FORMÁLNOSŤ ... nič nevypovedajúca ... už ako dieťa som bola OSOBNÁ ... lebo cítim spojenie s iným človekom cez OSOBITOSŤ A OSOBNÉ SPOJENIE.

Frázy sú pomôcka ... rozumiem ... ale nedotknú sa človeka v hĺbke. Nerozozvučia cit, neprídu do srdca ... nezanechajú stopu ...

Strretávam sa i s tým, že mi človek povie: "Ja to neviem tak povedať/napísať! Neviem to vyjadriť ...".

Tak presne v tomto okamihu je výzva! Výzva na seba ponorenie ... Za čo ti stojí ten druhý človek? Akú má pre teba hodnotu? Stojí ti za to, aby si sa zamyslel(a), precítil(a), ČO NAOZAJ chceš povedať, vyslať, zapriať?

Vtedy schádzaš do SVOJEJ hĺbky .. k sebe ... a približuješ sa k nemu ... a ver mi, ON TO CíTI!!! A cíti tvoju blízkosť a prítomnosť úplne inak, ako keď príde formálne prianie!

Aký je človek, ktorému chceš popriať? Čo všetko máš v ňom a na ňom rád? Kedy si mu to naposledy prejavil(a)? Čo mu chýba? Po čom túži? ... tieto otázky ťa zavedú ... k sebe :-) a následne k nemu :-) A o to ide ... o PREPOJENIE 

Nemusíš sa brániť ... už to, že si si spomenul(a) a zaprial(a), je energia, ktorá "príde" k danému človeku ... Nemusíš mať pocity viny, dobre? O to naozaj nejde :-)

Myslím teraz na jednu ženu, ktorá mi dnes písala .. o svojej osamelosti .. a ja z jej riadkov cítim, že nevyjadruje v živote SEBA naplno ... že ostáva ukrytá pred vnímaním iných ľudí ... PRETO dnes vzniká tento text.

(NE)VYJADROVANIE LÁSKY

Teraz mi ešte beží ... naša (ne)sebahodnota sa často prejavuje aj tak, že si v duchu povieme:

- Ani on mi neblahoželal, ani ja nebudem!!!! - ale pritom si spomenieš ... Spomenieš si na toho človeka, keď má sviatok. 

Jeden z rozmerov vnútornej slobody je: centrovať vyjadrovanie citu OD SEBA ... ZO SVOJHO VNÚTRA VON ... bez ohľadu na to, čo ten druhý ... (samozrejme, s hranicami).

To znanená: CÍTIŠ LÁSKU? VYJADRI JU!  

Vyjadrovanie lásky je jej uvoľnením ... A V UVOĽŇOVANÍ LÁSKY SA CÍTIME DOBRE!!!

TO JE TEN STAV, KU KTORÉMU SA POTREBUJEME VRACAŤ!

Neočakávať, ČO TEN DRUHÝ!!! Neočakávať odpoveď! Vtedy sa stávame závislými ... a nie sme slobodní vo vyjadrení lásky!!!!

A ak vyjadrovanie lásky zadržiavame, začneme sa cítiť zle!!! 

MODLITBY

Mala som tú česť zažiť moju prababičku. Modlila sa z hĺbky. Meditácia v 19.storočí, v ktorom sa narodila  ... Bol to jej čas, kedy ju nesmel nikto rušiť. Vždy sa v uričtú hodinu odobrala do svojej izby, a vyšla z nej až po modlitbách.

Raz som ako malá pricupitala k nej, nevediac, že sa modlí. Dvere boli otvorené, bolo teplé leto. Nevošla som až dnu ... išla osm pomaly, potichu ... A doposiaľ som vďačná, že mi bolo umožnené na malú chvíľu byť pri tom ... pri tom intímnom okamihu, osobnom hlbokom spojení so sebou. Prababička sedela na otomane, ruky zopäté, hlava sklonená a potichu odriekala modlitbu. Ale ako!

Dodnes som svojmu veodmiu vďačná, že si ten obraz a vnem pamätám ...

Ak sa pýtate, ako viem, že sa modlila z hĺbky, odpoveď  je - ako vždy - jednoduchá ... To, čo dnes viem i pomenovať, som vtedy cítila. Okolo prababičky bolo vytvoirené energeticko informačné pole ... zastavila som sa tesne pred svtupom do dverí, pretože osm počula jej tichý hlas a vnímala posvätnosť chvíle. V sekunde, ako soms a sa zastavila a započúvala, ma oblialo teplo ... vlna, tak dobre dnes známa pri otváraní kvantového poľa ... niečo bolo úplne iné. 

Deti majú vysokú senzitivitu.

Zalialo ma teplo, blaženosť ... bolo to ako keď sa ponoríte do zamatu ... voňavého, hebkého .. ktorý vonia lúčnymi kvetmi ... Vznešenosť spojená s prirodzenosťou ..

Mala som päť rokov, no napriek tomu som vnímala intimitu tej chvíle, ktorá mala patriť iba prababičke. Preto som po chvíľke potichu  zasa odišla. S cennosťou v srdci, ktorá sa v ňom  udržava  už takmer 45 rokov ...

Dnes viem pomenovať, AKÁ bola jej modlitba.

Hlboká ...

Pokorná ...

Zo srdca ...

Plne Prítomná ...

Vďačná ...

Keď má modlitba tieto kvality, je jedno, či sa volá mantra, alebo afirmácia, alebo ho´oponopono ... vtedy jedine "funguje".

Vo svojej práci už mám mnoho skúseností s klientami, ktorí v takejto hĺbke vyslali myšlienku ... a zmenil sa im život. Od vzťahu, až po uzdravenie ... Vrátane seba :-)

POZDRAVY

Ako dieťa som a vždy čudovala, keď osm pozdravila niekoho známeho dospelého, on sa na mňa pozeral, ale neodzdravil. Cítila osm sa čudne. Nevedela osm, či ma napočul, alebo som urobila niečo "zlé", že mi neodpovedal, alebo ...

No a keď sa to neskôr stalo mne ... že som s fázovým posunom zachytila, tak silno zamyslená a ponorená do seba, že m aniekto pozdravil, pochopila som.

Sú chvíle, keď sme mocne ponorení do myšlienok. Vyrušujúcich, vzrušujúcich, hocijakých :-) Keď sme "inde" :-) Mám tento stav veľmi rada :-) Nevadí to, pokiaľ nie sme v interakcii s niekým iným.

Ale ak komunikujeme s druhým človekom, je dôležité byť plne prítomný.

Pri pokladni, na úrade, v akýchkoľvek službách ... pri náhodných stretnutiach sa zdravíme.

Poznáte to? Tie prázdne oči? Bez kontaktu ... len formálnosť. V službách často ani hlavu nezodvihnú ľudia, od ktorých  si službu  prídeme vziať.

Ak pozdravím tak, že sa druhému pozrieme do očí, pokojným (neinvazívnym), a nebodaj usmiatym pohľadom :-), dávam mu niekoľko signálov:

- vidím ťa

- vnímam ťa

- počúvam ťa

- zaujímaš ma

- si pre mňa dôležitý

Už mnohokrát sa mi stalo, že človeku sa zmenilo nastavenie voči mne ... je to, akoby zachytil všetky tieto signály naraz a to zachytenie zmenilo jeho stav vedomia. Akoby sa v jeho očiach rozsvietilo ... a to nepreháňam. Rozsvietlo, rozjasnilo ... akoby znova vstúpil sám do seba. Akoby bol naplno v sebe prítomný. A presne tak to aj je.

Záujem, ozajstný záujem o druhého človeka, ho sprítomňuje a ladí. Ladí ho do frekvencie citu "láska" ... pretože ja ju k nemu vysielam ... ak v nej nie je, "nalogne sa". :-) A rád ... pretože v nej je DOBRE. Tam sme DOMA ...

Vedomý pozdrav znižuje pocit osamelosti.

Art by Tomasz Allen Kopera

ROZHOVORY

Zrejme sa už každmu z nás stalo, že sme sa s niekým stretli a ten druhý nebol schopný počúvať.  Alebo naopak. My sme neboli schopní počúvať. Deje sa tak vtedy, keď jeden z dvojice má v sebe pretlak a nulové vypočutie. Od seba, alebo od iných. Najčastejšie od seba. 

Vtedy to vyzerá tak, že si z vás ten druhý urobí "kôš na svoje emočné odpadky". A vy ste ako vyžmýkaná handra po takomto rozhovore. Použitá, nasiaknutá odpadkami toho druhého ... Nedobrovoľne. Väčšinou.

Všetci máme občas chvíľu, kedy potrebujeme byť vypočutí. Nahlas formulovať, čo beží vo vnútri. Férové je, ak mám taktúto potrebu, oznámiť ju partnerovi v komunikácii a spýtať sa, či má v sebe ochotu vypočuť ma a byť v daný moment prítomný len pre mňa ... pretože to, čo je frustrujúce, ak sa taká situácia v akejkoľvek dvojici opakuje, je, že "počúvač" sa môže ocitnúť v tejto úlohe nedobrovoľne ... a nevie z nej vystúpiť (čo je parádny tréning).

"Prosím ťa ... potrebujem sa vyrozprávať ... potrebujem vypočutie ... a dnes asi nebud emiesto v rozhovore pre teba ... môžeš mi poskytnúť svoju pozornosť, čas a energiu? Pokojne mlč, len ma vypočuj ... "

Toto je férová žiadosť, v ktorej je jasne formulované, čo jeden potrebuje a ten druhý sa môže slobodne rozhodnúť ...

Pri rozhovoroch platí to, čo aj pri pozdravoch:

Ak sa rozprávam  tak, že sa druhému pozrieme do očí, pokojným (neinvazívnym) pohľadom,  dávam mu niekoľko signálov:

- vidím ťa

- vnímam ťa

- počúvam ťa

- zaujímaš ma

- si pre mňa dôležitý

Ak druhému človeku venujem plnú pozornosť (často o tom hovoríme na formáte "Dieťa: moje zrkadlo"), venujem mu smerovanie mojej energie ... venujem mu výživu.

Je jedno, AKÝ DRUH ROZHOVORU VEDIEM. Dôležitá je plná prítomnosť a záujem o druhého človeka kdekoľvek. Ten záujem ho preberá k životu a vracia k sebe ... a on zo seba uvoľňuje to najlepšie, čo v sebe má  ... napríklad aj v podobe služby, ktorú poskytuje.

Keď som pre niekoľkými ležala v nemocnici, tam som si tento proces začala uvedomovať.

Vďaka tomu, že ma zaujímajú ľudia a mám ich rada, vďaka tomu, že zachytávam, ako sa majú a mám tendenciu ich povzbudiť, som mala úžasné vzťahy so setričkami i sanitármi. Oni ma fakt zaujímali. Vudela som, akú ťažkú misiu často majú ... ako tiež všeličo prežívajú ... Bola som osobná. S každýnm som nadviazala kontakt. Osobný. Lebo som to tak cítila. Výsledok bol, že nič, o čo som poprosila, nebol problém. 

Keď videli, ako sa teším z polievky (čírej nemocničnej vody, ktorá ale v tej chvíli chutila ako manna nebeská:-), ktorú som vyfasoval apo dvoch týždňoch neprijímani aakejkoľvek stravy okrem infúzií, smiali sa :-))) A keď osm už mohla jogurt, prejavovala osm takú vďaku a nadšenie, že sanitárka mi priniesla ďalší :-))

Keď  som po antibiotikách malá vyhádzanú kožu a plesnivý jazyk, lebo boli veľmi silné a moje oslabené telo ich neunášalo, namiesto genciánu mi hlavná sestra priniesla iný prípravok a mohla som si ho vziať neskôr domov a ošetrovať postihnuté miesta ...

Mnoho milých obačajných, ale aj neobyčajných vecí ... pretože som s nimi nadviazala osobný kontakt.

OBJATIA

Hlboké, pevné, vrúcne, pokojné objatia liečia.

V takomto objatí nie je strach, ani agresivita v žiadnej forme.

Sú ľudia, ktorí sa  objatiam vyhýbajú. Vyhýbajú sa im preto, lebo ich dostávajú do hĺbky. K sebe. K zraniteľnosti, K láske, ale i bolesti, ktorá je niekde hlboko potlačená. Istým spôsobom sa chránia ... čo je pochopiteľné ... No na druhej strane si bránia v uzdravení týchto smútkov a bolestí ... pretože aj zraniteľnosť k nám patrí ... a ak ju neprijímame, neprijímame dôležitú súčasť nás ... a nie sme úplní. 

Preto bývajú objatia aj povrchné ... rýchle, potľapkávajúce.

Určite majú byť autentické ...

Ak objímam človeka z hĺbky, autenticky, s láskou, otvára sa mi kvantové pole ...  moja hĺbka a srdce osloví aj toho druhého človeka ... je to prirodzený fyzikálny proces ... láska je najvyššia frekvencia ... a tá k sebe "priťahuje" tie ostatné. 

Keď mal môj syn 6 rokov, mal vysoké teploty. Tak vysoké, že kričal od bolesti.  V zúfalstve som ho vzala do náručia a objímala ho. Len som ho držala a v duchu som sa modlila, aby sa mu uľavilo. V tej chvíli som nevedela, že som sa modlila. Ani, že som vyslal zámer. Len som z celej lásky prosila. S pokorou.

Do pol hodiny mu po pol dni (keď sme robili všeličo, od liekov až po zábaly) klesla teploty zo 40,1 na 37.8. Odvtedy nemal teplotu.

A potom som  neskôr videla film "Nádherná zelená" ... a tam žena presne takto uzdravila malé dieťatko, ktoré trpelo telotou ...

Nedávno som objala jednu starú pani. Rozdiel pred objatím a po ňom ol tak zjavný, ž emi  túto tému znovu pripomenul.

Objatie často vyjadrí to, čo nevieme vyjadriť slovami ...

Objatie je hlboký  blízky čin, ktorý prepája vedomia ... objatie tvorí spojenie na najhlbších úrovniach vedomia ...

V objatí sa stráca osamelosť.