"Aj teba by som zabil!"

povedal .. a ja som mu verila každé písmeno a každú čiarku.
Videla som mu to v očiach. Boli chladné, zatvorené. No Signal.

Hovoril len o tom, že je pripravený brániť svoju rodinu. Vybavený. Na prežitie.
Materiálne.
Potravinami.
Zbraňami.

Tento muž sa nestal otcom môjho dieťaťa. Kedysi som s ním chodila. Bolo to už veľmi dávno. 
Nestal sa ním preto, lebo, hoci som cítila, že sa vie postarať o svoju svorku, vedela som aj to, že ten prílev tvrdosti, náladovosti a agresivity v každodennom živote by bol pre mňa neúnosný. Vo vtedajšej úrovni môjho vedomia.

Mal v sebe silu alfasamca, ale nie cit pre mieru.

No napriek tomu, mám s ním túto skúsenosť:

Stále, aj po tých x rokoch, sa radi vidíme.
Často sa mi stane, že sa mi vynorí v mysli a ja už viem, že ho stretnem.

A po tých rokoch som zistila (zbierajúc na lúke života poznania), že žena má obrovský dar scitlivovať muža. Nie manévrovať ním ... len ho inšpirovať ku konaniu tak, že svorka je obránená a straty na životoch nie sú nevyhnutné.

Ako to viem?

Pretože tento Muž vždy, keď sa vidíme, zjemnie. Jeho oči znežnejú. Už dávno to nie je medzi nami o "láske", ani túžbe, hoci iskra iskrí :-). Je to akési puto, ktoré nás spája odjakživa. Tiché porozumenie o tom, kto je on a kto som ja. Schopnosť vidieť za veci zjavné ...

Vždy mi hovorí, že ho robím lepším. Keď sa vidíme ...(a môžeme sa rozprávať aj o hlúpostiach) ... cítim, že sa teší ... že sa dotýkam jeho vnútra spôsobom, ktorý je pre neho výživný ...a vracia mi to záujmom a pomocou, keď treba.

A pri tom: nič sa nedeje.
Má svoju rodinu a ja svoju.
Nejde ani o spomienkový optimizmus.

Keď sme sa zhovárali onehdy o tom, že by bol schopný zabiť každého, kto by ho ohrozil ... a mal tie zúžené oči ... cítila som nebezpečného Vlka. 

No zároveň som mu vtedy položila dlane na plecia a pomaly približovala tvár k jeho. Na spoločenskú vzdialenosť. Pozerala som mu do očí a vložila som tam, nevedome a zároveň z plnosti srdca všetko ... aby uvidel, že netreba nikoho likvidovať

Pozerala som mu do očí a pýtala sa ho. Jemne.

"Prečo by si to robil?"

Hľadel na mňa a chcel uhnúť pohľadom.
Nedovolila som mu to ... jemne som mu otočila hlavu späť.

Mlčal.
Mlčal.
Mlčal.

Bola som tak blízko. Prenikala som až do jeho srdca.
A v tej blízkosti a jemnosti je kľúč.

"Pretože mám strach" - povedal.

Objala som ho. A v tom objatí bolo všetko porozumené.

Odvtedy sa vidíme ešte radšej.

A toto je kľúč.

Ak budeme odmietať tých, ktorí sú agresívni ... tých, ktorí chcú vládnuť mečom ... zatvoríme dvere možnému porozumeniu.

Nehovorím tým, že proti priamej agresii sa nemáme brániť.
Nehovorím tým, že nie je potrebné stanovovať hranice.
A tiež nemám na mysli, že sa máme bezbreho doberať porozumenia tam, kde nie je záujem.

Hovorím však, že za každou agresiou je strach, hnev, túžba po moci (a tá je často výsledkom nízkeho sebavedomia!)

Nebudem selektovať ľudí na FB, ktorí majú iny názor ako ja .. je potrebné viesť dialóg. Chcieť si vzájomne rozumieť. Pochopiť sa.
Viesť ho však tiež slobodne.

V posledných dňoch som na sociálnych sieťach niekoľkokrát zaznamenala, že v mene "spravodlivosti" sa dopúšťame tých istých zločinov, ktoré kritizujeme.

Pamätáte si možno môj blog spred dvoch rokov, ako som zabránila násiliu.
JE TO MOŽNÉ.
Netvrdím, že vždy, ale JE TO MOŹNÉ.

Je to možné vždy, keď rozumiem sebe. Vtedy mám čistý stôl a som schopná načúvať i Tebe. Nehodiť späť granát. Nereagovať bojom.
Priblížiť sa.

POČUŤ ZA VECI ZJAVNÉ.
VIDIEŤ ZA VECI ZJAVNÉ.

INÝ STAV VEDOMIA.

Vtedy opadáva boj.
Je však potrebné neprešvihnúť chvíľu, kedy je spojenie srdca možné.
Ženy majú v tomto procese obrovskú, nádhernú a významnú úlohu. 
Ich Bytie v Plnosti.

15.3.2017

Fotografia z filmu Matrix